Kam to mieri

Na parkovisku pred veľkým festivalom sa dá čítať. Značky áut: pol Európy, sem-tam kus iného kontinentu. Tí ľudia sa nezišli náhodou — vracajú sa. Každý rok, na to isté pole, k tým istým ľuďom.

Tomu sa hovorí scéna. A presne tam mierime.

Nie katalóg. Scény.

Ľahká chyba by bola pokúsiť sa zmapovať tritisíc festivalov v desiatich krajinách. Robota pre armádu — a hotová nikdy.

Preto myslíme inak. Ozora nie je „maďarský festival": je to výročné stretnutie jednej globálnej scény, ktorá sa na tom poli zíde z pol sveta. Takých scén s vlajkovým festivalom je na svete pár desiatok, nie tisíce. A okolo scény sa dá postaviť niečo skutočné — lebo scéna sa vracia.

Čo ostane, keď sa pole vyprázdni

Festivalový sprievodca je sezónny nástroj. Otvoríš, použiješ, zavrieš, o rok dovidenia. Samo o sebe to neprežije — vieme to, iní na tom umreli.

Hodnota je inde: v zázname toho, čo si s kým prežil. Boli ste tam. A tam. A tam. Rokmi z toho rastie mapa spoločných zážitkov — a tá sa nevyprázdni, keď sa vyprázdni pole.

Kde sme dnes — bez príkras

Sme na začiatku. Appka beží a používame ju na skutočných akciách; akcie zatiaľ zakladáme my, samoobsluha príde, až keď bude komu slúžiť. Veľkú komunitu nesľubujeme — zatiaľ sú to kmene, ktoré sa navzájom poznajú.

A pred nami stojí brána: koncom roka sa rozhodne, či to má zmysel tlačiť ďalej. Môže z toho vyjsť aj „nie" — a bude to poctivý výsledok, nie zlyhanie. Radšej to hovoríme takto, než aby sme sľubovali niečo, čo nemáme.

Veľký cieľ, malé pravdivé kroky.

Radšej malé a pravdivé než veľké a vymyslené.